Ako som sa dostala do školy (naštekala Bo pre havino..net 09.08.2006)
Ňafňaf ahojte.
Kde som prerušila svoje ňafkovanie? Aha. Takže keď som si dôkladne označila to veľké a šuchotavé v mojom novom domove a očuchala všetky kúty, usúdila moja mama, že potrebujem vedieť niekoľko vecí. Zobrala si ma na kolená (ňáf, to je blaho) a kým ma škrabkala po brušku, tíško mi vrčala a štekala do ušička. Prvé čo mi dôrazne zavrčala bolo, že ona je doma alfa a treba ju poslúchať. No, mamu treba poslúchať, aspoň na začiatku a veď byť vrf šteniatko alfa fenky je výhoda nie? Veď sa časom uvidí.
Najprv som celkom nevedela, ako sa volám. Moja psia mama mi kňučala, že meno je ten zvuk, ktorý na mňa volajú najčastejšie. Ňuf, podľa toho som bola najprv Dóbrábonka, ale aj Fujbonka, Poďsembonka, prípadne Tumášbonka a Necháštopotvora!... Tak ja neviem. Keď som mala najväčší zmätok (mama šteká, že v ľudštine guláš), pochopila mama, že neviem, čo vlastne chcú a potom na mňa dlho štekala len Bonka. Takže moje meno je teda Bonka. Nová mama mi ešte štekla, že dvojnohý pes sa správne volá človek a keď šteká, tak to ho-vo-rí. A ešte veľa vecí, ale to vám šteknem asi inokedy.
Veľa ho-vo-renia bolo okolo toho veľkého šuchotavého. Najprv ma chválili, že robím kôpky a kalužky práve tam. Potom ma začali nosiť do zimy (bŕ fuj) a chceli aby som robila kalužky a kôpky tam, volajú to, že vonku. Bola mi tam zima, pretože šteniatko pudlíčka má len taký jemný kožúšok... Aha, toto vám šteknem. Do mojej svorky ma priniesli v zime, mama hovorí, v januári. Čo mama? Že dvatisícšesť? Viete niekto, čo to znamená? Ale ňaf. Keď už som od zimy nevydržala a urobila kalužku, tak ma hroozne vychválili. A keď ma omylom vyniesli, keď mi bolo treba kôpkovať... To bolo chvály! Aj piškótka v mliečku sa našla!
Potom ma začali nosiť tým veľkým vrčavým tvorom (háf, volá sa Auto a je fajn kamarát, pretože behá hrooozne rýchlo a pritom nás s mamou odnesie všade, kam by sme sa po labkách a nohách nedostali). Najprv som sa nechcela nechať nosiť, pretože ma Auto nosil k takému človekovi, ktorý ma obzeral a stláčal mi bruško a pozeral mi do papuľky a uška a vždy ma pichol a mne nebolo z toho pichnutia dobre.
No, ale bola som vtedy malé šteniatko a ako každé malé šteniatko som sa chcela stále hrať. Haf, keďže som pudlík, najradšej som skákala a behala. Moja domáca svorka (traja človekovia) z toho bola hrooozne unavená. Občas na mňa niektorý strašne hlasno ho-vo-ril (kričal), že už je zasa všade fuj, brajgel. Neviem čo to je, ňaf, ale asi to znamená, že papanie je vyložené vedľa misky, vodička všade po chodbe a vankúše z gauča zasa na zemi. Hračky pekne rozložené na príhodných miestach, aby som sa mohla všade s nimi hrať a ja som vyložená niekomu za hlavou na gauči a snažím sa mu učesať srsť na hlave.
Mama krútila (huf) hlavou a vrčala, že musím začať chodiť do školy. Raz večer (to je keď vonku je tma a vnútri svetlo) hovorila s niekým, koho nebolo vidieť ani cítiť. Počula som nejakú človekovú fenku - dlllho a nadšene spolu ho-vo-rili. Nakoniec mama odložila takú hračku, čo mi nechce nikdy požičať na žužlanie a štekla „no počkaj, už na teba príde mráz!“ Za niekoľko dní sa so mnou zasa posadili do Auta a niekam sme išli. Myslela som, že k tomu pichaciemu človekovi. Keď ma teda pustili z Auta von, rýchlo som utiekla, aby to aspoň nemali také ľahké. Ale boli sme inde! Zrazu sa tam objavilo veľa veľa psov a všetci sa chceli očuchať. Niektorí boli veeeľkí a ja som sa ich bála. Dosť dlho som sa bála na chrbátiku s labkami vo vzduchu, pretože žiadny poriadny pes neublíži ležiacemu šteniatku. Dokonca som si podľa dobrých psích mravov trošku cvrkla, aby si lepšie pamätali môj pach.
Potom prišla mama a oni ma nechali tak – aj keď ďalej všetci kývali chvostíkmi a ňafali na uvítanie. Išli sme po takom chodníku z hliny až sme prišli medzi člo-ve-kov. Aj tam boli psi a všetci mávali chvostíkmi. Mama tam chvíľu so mnou stála a potom prišla tá človeková fenka a chvíľu s mamou ho-vo-rila. Ešte chvíľu ho-vo-rila s ostatnými a potom ma na vodítku uviazala k takému drevenému kolu a išla PREČ. Strašne som sa bála, že už nepríde, ani kňučať som od strachu nemohla!
Ale vrátila sa! Od radosti som až spravila kalužku. Vzala ma na vodítku medzi člo-ve-kov a psov a postavili sme sa do radu. Držala ma pri sebe, vôbec ma nepustila sa očuchávať so psami. A ja som sa tak chcela s nimi hrať. Namiesto toho sa so mnou hrala mama. Stále mi ho-vo-rila, že sadni a tlačila mi zadoček na zem. Tak som si sadla. To bola HRA! Vždy, keď som si sadla, dostala som takú strááášne dobrú maškrtu. Keď nás to prestalo baviť prišla tá človeková fenka (mama vrčí, že teta, tak dobre), teta a chytila ma za postroj. Mama odišla za takú srandovnú vec s tyčou, ale vôbec nie ďaleko. Teta ma pustila a mama ma volala k sebe. Tá tyč bola tak vysoko, že sa nedala podliezť a obchádzať sa mi ju nechcelo. Mama zakričala HOP a ja som preskočila tú tyč, aby som sa k nej dostala. Vôbec som nevedela, prečo ma tak veľmi chválili a prečo mi dali tú maškrtu. Trochu neskôr, keď už žiadneho človeka asi nebavilo kričať na psíčkov HOP, vymyslela teta inú hru. To ma zasa držala za postroj, ale pred takou veľkou dierou a mama kričala Bonka poď sem do tej diery z druhej strany. A zasa chvála a plno maškrtiek. Teda, u všetkých psov, tomu ho-vo-rím HRA!!!
Za pár dní sa mi podarilo Auto presvedčiť, aby nás tam zasa zaniesol. Bolo tam rovnako dobre, ako prvýkrát. Ale o tom, vám zaštekám inokedy, teraz musím ísť skúsiť, či by nás Auto nezaniesol hopkať.
Pac a ňufku.
Bonka