Pudlišenie (naštekala Bonka pre havino.net 25.07.2006)
Ňaf, ňaf, ahoj,
Ja som pudlička Bonka a dneska Vám šteknem o tom, ako som sa k nej dostala. Ku komu? K nej predsa. K mojej svorke v ktorej žijem. Haf a už neprerušujte, lebo prestanem a pôjdem radšej hopkať. O čom som ňafkala? Jáj.
Tak od začiatku. Huf, prvé si pamätám teplo v kope súrodencov a mamino mliečko. Tam sa štekalo ináč ako tu, havkali na mňa, že „štěně“ a „drobečku“ a ešte na nás brechali, že „parchanti“ /to keď sme sa motali, tam, kde to tak krááásne voňalo/. A chválili nás, keď sme robili kôpky a mláčky na také šuchotavé, veľké čosi. Potom začali súrodenci odchádzať. Mama nám o tom rozprávala, že budeme mať veľkú zod-po-ved-nosť (ňaf, to je krásne dlhé slovo), vraj dostaneme svoju vlastnú svorku, takých psov, čo chodia po zadných a budeme ich musieť vychovať a starať sa o nich. To viete spolo-čen-ský pes si nepomôže. Keď už sme boli len ja a sestra a sestra, začali na mňa zrazu štekať, že Bonunka a zobrali ma k tomu psovi, čo nás furtom furt prezeral a pichal a ten ma pichol takým hrooozne hrubým a ostrým pod jedno uško (hafhaf, plakala som, ale nepomohlo) takže ma tam občas svrbí. Potom dostala svoju svorku aj sestra a zrazu sme mali kopu miesta. To viete, sestra bola hrooozne veľká a nechcela nás pustiť sa napapať k maminke.
Až raz ma od rána všetci ňuchali a oblizovali a divne štekali. Mama mi kňučala, že dnes asi dostanem svoju svorku. Práve sme pospávali po obede od mamy aj dvojnožcov, keď prišli. Mama im už medzi dverami zaštekala, že TU sa musia správať slušne a išla si ich očuchnúť. Pozorne počúvala o čom si štekajú s jej dvojnožcami a prišla ma obliznúť, že bude mi za tebou smutno. Dali ma do labiek takej jednej fenke, z ktorej bolo slabučko cítiť cudzieho psa a smútok a ešte radosť. Tichučko mi kňučala do kožúška a škrabkala ma za uškom a po brušku. Bolo u nej doooobre. Mama nás zblízka kontrolovala, aby mi neublížila. Očuchali ma ešte takí psi, páchli ako príbuzní tej fenky. Jeden starý a jeden, asi vodca svorky. Potom ma ešte olizla dvojnohá fenka patriaca mame a mama mi štekla na rozlúčku.
Nová fenka (alebo mama?) ma zabalila do takého mäkučkého teplého a veľkého a išli so mnou von. Tam sa fenka uvelebila do takého divného kresla a mňa si položila aj s tým mäkkým na zadné laby (ňaf, dneska viem, že kolená). Pred nás sa rovnako usadili tí dvaja psi a zrazu začal hrozne revať nejaký hrozne veľký tvor. Zľakla som sa a začala som kňučať na mamu, aby ma prišla zachrániť. Moja fenka, haf, teda terajšia moja mama ma ale pred ním ochránila. Bolo u nej tak dobre a teplučko, že som po chvíli zaspala.
Zobudila som sa len raz a raz, raz som bola smädná, ale dali mi len vodičku, nová mama sa smiala, že ona mliečko nemá. A raz som potrebovala spraviť mláčku, ale oni to veľké šuchotavé nemali. Tak som urobila pod seba na také mocmoc studené a dodnes sa za to (kňúk) hanbím.
Potom som sa zobudila až keď so mnou nová mama utekala cez takú strááášnúúú zimu do teplúčka. Celá som sa triasla. Tam nás čakala taká stará dvojnohá fenka a hneď ma oblízala na privítanie. Hovorila mi Bonka, Boninka, Miláčik a Náš Malý Pudlíček a z očí jej tiekla taká slaná voda. Tak som jej ju poutierala... Aj tam (vlastne tu) bol slabo cítiť iný pes, ale nebol tam a doteraz sa neobjavil. Dostala som vodičku, čo chutila ináč ako u mamy, aj nejaké jedlo (vrf, som dobre vychovaná, tak som aspoň ochutnala) a mali tam aj to veľké čiernobiele šuchotavé (!) tak som mohla spraviť mláčku bez hanby. Aj keď som skoro celú cestu spinkala, bola som hroozne unavená. Nová mama si ma zobrala do peliešku, dala ku mne také čosi, čo voňalo mamou a súrodencami. Ja som sa zahrabala do dlhej srsti čo má na hlave a spokojne som zaspinkala. Ráno som vychovane spravila mláčku a kôpku na to šuchotavé a ...
Ale už ňafem stráášne dlho a to som chcela ísť ešte dnes hopkať! Ňáf, vážne sa dnes nehopká? Nie? Tak už neňafem, až keď prídeme najbližšie z hopkania.
publikované 25.07.2006 na havino.net